Inteligencia

Tieto riadky sa mi nepíšu ľahko, nakoľko boli moje plány úplne iné, no bohužiaľ sa situácia veľmi skomplikovala a je ešte otázne, či sa niekedy zrealizujú. Cieľom tohto článku nie je niekomu ublížiť, poškodiť alebo očierniť, ale poukázať na globálnu problematiku nesprávneho vnímania postoja  nielen k ľudom s nadpriemernou inteligenciou ale aj ľudí so závislosťou.

Týmto blogom by rád poukázal na to ako človek s vysokou inteligenciou a obrovským potenciálom dokáže skončiť ako gemblér, bezdomovec a s psychickými problémami kôli nevedomosti, naivite, egoizmu, chamtivosti a povýšeneckosti, ale taktiež aj na pôvod závislosti a nesprávnemu postoju okolia a nesprávnej pomoci závislým ľuďom.

Na úvod by som povedal niekoľko nesprávnych názorov na nadpriemernú inteligenciu. Vrodená nadpriemerná inteligencia je biologického charakteru a určuje množstvo neurónových prepojení v mozgu. Čím ich ma človek viac, tým je vyššia hodnota IQ. Poukazuje hlavne na schopnosť vnímať, porozumieť, chápať a premýšľať. Človek s vysokým IQ chápe veci oveľa rýchlejšie než bežný človek. Veľmi veľa ľudí si myslí, že človek s vysokou inteligenciou má šťastný a pokojný život. No pravdou je presný opak. Nadpriemerná inteligencia je skôr trest ako dar. Ľudia s vysokou inteligenciou dokážu spracovávať obrovské množstvo informácii, či je to už priamo z novín, kníh, televízie, od ľudí ale taktiež aj nepriamo, to znamená že si ani neuvedomujú že ich prijímajú. Povedzme napríklad sedí, sleduje televíziu, na ktorú sa sústredí a vedľa neho ide rádio v ktorom idú správy. Aj napriek tomu, že je zameraný na televíziu, jeho mozog prostredníctvom uší podvedome prijíma informácie z rádia. Veľmi veľká časť populácie zastáva názor, že nadpriemerne inteligentný človek bude mať múdre názory a bude sa správať presne ako oni. Tu by som rád poukázal na niekoľko faktov.  Vysoko-inteligentný človek pri úvahách spracováva obrovské množstvo informácii, ktoré aplikuje pri riešení problému resp. názore. Ten rozsah je niekoľkonásobne vyšší než u bežného človeka. A vo veľkej miere sú tie názory tak špecifické, že sú pre bežného – priemerne inteligentného – človeka nepochopiteľné. A čo je pre bežného človeka nepochopiteľné je automaticky nezmyselné. Preto sú ľudia s nadpriemernou inteligenciou vnímaní ako hlúpi. Druhou veľmi rozšírenou frázou, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu je že starší človek je múdrejší. Túto frázu používajú hlavne rodičia. To neplatí hlavne v kombinácii priemerne inteligentný človek a nadpriemerne inteligentný človek. Na jednej strane je to o rozsahu myslenia a rýchlosti myslenia, kde v prípade rodičov, môžu byť vedomosti a skúsenosti, avšak nedokážu ich adekvátne a v takom rozsahu spracovať ako mladý vysoko-inteligentný človek. Na druhej strane je tu veková spoločenská degenerácia, kde priemerne inteligentný človek sa podvedome prispôsobuje politickému stavu a inteligenčnej úrovni okolia a spoločnosti, čo mu oslabí úroveň racionálne a nezávisle uvažovať.  Konflikty nastávajú už pri rozdiele 30 bodov IQ.  V krátkosti by som spísal niekoľko vlastnosti ľudí s nadpriemernou inteligenciou: majú radi samotu, vyhľadávajú pokojné prostredie , zaujímajú sa o netradičné otázky a témy. U detí, ktoré vykazujú znaky alebo je potvrdená nadpriemerná inteligencia si treba dávať obzvlášť veľký pozor na prístup k nim. Prílišný tlak na takéto deti môže viesť k vytvoreniu bloku a uzavretiu sa, čím sa zničí ich potenciál. Pre ľudí s vysokou inteligenciou je špecifické, že im škodí ak ich niekto vnucuje a núti konať proti svojej vôli.  Treba si uvedomiť aj veľmi závažnú a dosť podstatnú skutočnosť o ľuďoch s nadpriemernou inteligenciou. Obrovský stres a hlavne aj problémy sú pre nich škodlivé. Aj preto vyhľadávajú pokojné prostredie. Hlavným rozdielom medzi obyčajným a vysoko-inteligentných človekom je v činnosti ich mozgu a mysle.  Mozog vysoko inteligentného človeka pri riešení problémov funguje nepretržite a to aj počas spánku, čo spôsobuje, že ak čelia obrovským stresom môže to mať následky, ktoré im môžu uškodiť.

V druhej časti tohto blogu by som rád poukázal na svoju životnú cestu a na chyby, ktoré spravili moji rodičia v čase môjho dospievania ale taktiež aj v čase dospelosti , čo malo na mňa negatívny vplyv. Mojim cieľom nie je im uškodiť alebo poškodiť ale hlavne poukázať na chyby, ktoré spravili a ktorých pôvod je práve v prostredí a politickom režime, v ktorom vyrastali.

Bol som typické dieťa, ktoré vyrastalo na vidieku. Dom, záhrada a hospodárske zvieratá. Ako to bývalo začiatkom 90-tych rokov výchova smerovala smerom k práci v záhrade, starostlivosti o záhradu a zvieratá. Keď sa otvorili hranice a tým pádom aj pracovný trh, mnoho ľudí odišli pracovať do vyspelých štátov kôli lepším zárobkom. A to bol aj môj prípad, keď môj otec odišiel v moji 6-tich rokoch pracovať do Nemecka, kde trávil 9 mesiacov v roku. Moja mama v tom čase pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici. Celá táto situácia u mňa viedla k zvýšenej miere zodpovednosti a vytváraniu samostatnosti, či už vo forme zodpovednosti za môjho brata, cestou do a zo školy ale aj postupnej starostlivosti o hospodárstvo. Starať sa o hospodárske zvieratá. Vekom sa postupne pridávali ďalšie a ďalšie povinnosti. Nakoľko som mal ešte prastarých rodičov preberal som od nich ich mentalitu ale aj pracovné návyky, kde už v 9 rokoch som vedel narábať s kosou. V škole som bol špecifické dieťa, nakoľko som nemal potrebu sa vôbec učiť, všetko som dokázal pochopiť veľmi rýchlo. Na druhom stupni ZŠ som už dokázal počas dňa si požičať v knižnici knihu, prečítať ju a ešte v ten istý deň aj vrátiť a popritom zvládať aj vyučovanie. Cítil som a vnímal, že som trochu iný než ostatný, čo sa vo väčšej miere začalo prejavovať v 6-9 ročníku. Môj záujem smeroval hlavne k vede, planéte, vesmíru ale aj minulosti, teóriám o mimozemských civilizáciách. V ôsmom ročníku som dosahoval úroveň keď som dokázal násobiť 3-ciferné číslo 3-ciferných len v hlave a to za čas podobný ale aj kratší ako moji spolužiaci výpočtom na papier.  Bohužiaľ boli aj situácie, ktoré neboli pre mojich rodičov pozitívom avšak poukazovali na moju nadpriemernú inteligenciu. Napríklad v 11 rokoch som dostal prvý počítač. Aj keď používaný ale bol. Nasledujúci deň sa mi zdal zvnútra trocha zaprášený, tak som ho do poslednej skrutky rozobral, vyčistil a naspať poskladal. Táto situácia už bola prvým náznakom, no nakoľko sa v tej dobre veľa o nadpriemernej inteligencii nevedelo, neriešilo sa to. Skôr sa takéto správanie definovalo ako neposlušnosť. Celý tento spôsob života a správania vo mne vybudoval určitú dávku zodpovednosti a samostatnosti. Všetko sa to začalo meniť  začiatkom mojej puberty a to v čase, keď sa môj otec vrátil natrvalo domov. Prevzal pozíciu hlavy rodiny a všetko sa muselo robiť podľa jeho predstáv. A tu nastával jeden problém za druhým. Na jednej strane puberta, zmena myslenia a svoj spôsob práce, postupov a na druhej strane otec, ktorý ako vo väčšine prípadov je hlava rodiny, je starší, je skúsenejší  a tým pádom aj múdrejší. Pre neho bola v tej dobe typická tvrdá a prísna výchova, ktorá je pre nadpriemerne inteligentné deti veľkým problémom. Bohužiaľ tu nastávali konflikty neustále, nakoľko celý môj režim a spôsob myslenia bol narúšaný a spochybňovaný. Na druhej strane dochádzalo ku konfliktom v rozhodnutiach, kde moje rozhodnutia boli na základe inteligencie ale aj mysleniu, ktoré „nemalo hraníc a nikdy nič nebolo dokonalé“ a myslenie priemerne inteligentného rodiča, ktoré bolo značne ovplyvnené socialistickou výchovou, ktorá bola vo väčšine prípadov založená len na práci bez ohľadu na efektivitu. Už v tej dobe boli moje názory úplné zhadzované nielen kôli veku ale aj kôli mysleniu. Názory, ktoré sa vymykali názorom a spôsobom výchovy rodičov a okolia boli považované za špekulácie. Akýkoľvek názor alebo nápad, ktorým by si človek zjednodušil prácu bolo považované len za filozofovanie, vymýšľanie a špekulovanie, len aby som nemusel pracovať. A tu začínal boj s myslením a ochranou, svojho spôsobu fungovania a myslenia s dominantných správaním môjho otca. Neustále hádky, stanovovanie hraníc myslenia a vnucovanie myslenia a rozhodovania však mali svoj negatívny dopad, keď som v 14-tich rokoch začal mať kontakt s hracími automatmi. Nakoľko som bol stále vedený k práci v tom čase som už chodil po brigádach a zarábal čo bol problém. Bohužiaľ všetko sa zmenilo nástupom na strednú školu. V prvom ročníku bolo všetko ešte ako tak v poriadku, avšak postupom času, som začal strácať kontrolu nad svojim životom. Tlak v rodine, väčší priestor a voľnosť a blúdenie medzi dvoma rozdielnymi svetmi( svet rodičov a svet nadpriemerne inteligentného človeka) spôsobili, že som ešte viac začal inklinovať k automatom, viac času tráviť v meste, po baroch a herniach. Celé to negatívne ovplyvnilo aj moje študijné výsledky, kde inteligentný človek zmaturoval priemerne. Už počas školy som absolvoval liečenie, kde po liečení sa začali dodržiavať určité pravidlá a aj v rodine, avšak aj napriek tomu došlo k recidíve. Nakoľko sa v tej dobe nevedelo a nerozprávalo o nadpriemernej inteligencii, bolo ťažké identifikovať pôvod mojej závislosti. Bohužiaľ ešte aj v dnešnej dobe sa pozerá na závislosti nesprávne.  Po skončení školy ako každý bežný človek som začal pracovať. Už pri prvom zamestnaní nastal prvý problém, ktorý bol dôsledkom nadpriemernej inteligencie a tvrdej výchovy. Pracoval som ako pokladník v obchodnom reťazci, kde asi po roku som sa stal obeťou podvodníka, ktorý ma vďaka manipulácii obral o stravné lístky v hodnote 120,- Sk. Nebola to veľká suma a postihy zrážkami zo mzdy neboli, nakoľko sa o tom vedelo, avšak u mňa to vyvolalo obrovský zlom a pocit extrémneho zlyhania, ktorý mal za následok moju výpoveď. Nasledovalo neustále striedanie zamestnaní, kde som maximálne vydržal do 3 rokov. Celý môj život , bol životom zmätku a chaosu, životom kde viete, že sem nepatríte, že ste v skutočnosti niekto iný, než to kým sa tvárite že ste. Najväčším problémom bolo pochopenie mojich myšlienok a ešte väčším vyjadriť sa tak, aby Vás pochopili aj iný. Moje  myšlienkové pochody  ako aj spôsob vyjadrovania spôsobovali konflikty a nezhody a to ešte viac umocňovalo moju závislosť. Všetko to trvalo až pokiaľ si môj bývalý nadriadení nevšimol môj potenciál ale najmä to, že ho neviem využiť a dotiahnuť veci dokonca, preto sa rozhodol, že mi pomôže a dohodol mi termín na regresnú hypnózu. A to bol zlomový moment v mojom živote od ktorého som si sľuboval veľa. Zistenie, že za mojou závislosťou ako aj za nerozhodnosťou a neistotou v rozhodnutiach je práve nadpriemerná inteligencia a tvrdá výchova bol bod od ktorého som sa odrazil a začal sa tomu viac venovať. V prvom rade som musel spraviť rozhodnutia, ktoré negatívne ovplyvňovali môj život ale hlavne vo mne spúšťali závislosť.  Čítať, dohľadávať články o nadpriemernej inteligencii a  aplikovať dané poznatky na svoj život aby som vedel viac pochopiť sám seba sa stalo bežnou súčasťou môjho života. Tu však bolo potrebné urobiť rázne rozhodnutia a začať meniť svoj život, hlavne situácie, ktoré stáli medzi mojím skutočným JA a tým Ja ktoré žijem, rozhodnutia, ktoré by ma zbavili závislosti a taktiež rozhodnutia, ktoré by vytiahli a upevnili môj potenciál. A tak prišlo na rozhodnutie opustiť život vo veľkomeste a vrátiť sa naspäť na vidiek a to nielen z dôvodu, že život v meste vo mne vyvolával úzkostno – depresívne stavy ktoré ma nielen brzdili v rozvoji ale boli aj jedným zo spúšťačov závislosti, ale aj z dôvodu, že moja manželka bola tehotná a finančne by sme život vo veľkomeste nezvládli. Očakával som, že život naberie úplné iný rozmer a smer a moja vlastná rodina mi stým pomôže, nakoľko človek s nadpriemernou inteligenciou a závislosťou to sám nezvládne no ani vo sme som si nedokázal predstaviť, že to čo príde bude môj koniec a zničí mi to život úplne.  Už v čase, keď sme ohlásili, že sa vrátime k rodičom do rodičovského domu(ktorý je viacgeneračný) sa spustila lavína klamstiev manipulácii a intríg zo strany mojich súrodencov. Sestra, ktorá bývala s rodičmi začala manipulovať s rodičmi ale hlavne s mojím otcom, pričom využívala hlavne moju minulosť a závislosť o tom aký som hlúpy, neschopný, ako túto rodinu privediem do záhuby a pod. Na druhej strane boli manipulácie zo strany môjho brata, nakoľko moju manželku nemusel. Ako sa už v minulosti vyjadril „On pozná ženy lepšie ako ja a vie, ktorá je pre mňa najlepšia“. Toto vyjadrenie prišlo po tom ako sa „postaral“ o moju bývalú priateľku.  Tu však nebol dôvodom výber mojich partneriek, ale skôr potreba so mnou manipulovať a riadiť môj život aj kôli mojej povahe, že som bol dobrák, ktorý nikdy nedokázal povedať nie.  Snaha zmeniť svoj život sa pre mňa stala nočnou morou. Na to aby som to všetko zvládol som potreboval oporu, podporu ale hlavne pochopenie. Presťahovali sme sa na konci mesiaca, stým že sa mi podarilo si v rámci práce vybaviť si preradenie, čo pre mňa bolo obrovské plus. Ako sa vraví, človek mieni, život mení a to bol aj môj prípad. V mojom prípade to bol nešťastný pád na koleno, čím došlo k roztrhnutiu krížnych väzov v kolene čo si vyžadovalo  práceneschopnosť a to v čase, keď som ešte nestihol nastúpiť na novú prevádzku. Liečba takéhoto zranenia si vyžaduje mesiace no v mojom prípade sa to pretiahlo na 2 roky. Prvý operačný zákrok prekazili zlé predoperačné výsledky, druhý termín už obmedzenia kôli COVID-19. Nakoľko nikto nevedel čo bude ďalej, neistom termíne operácie  ako aj telefonátu zo sociálnej poisťovne sa človek vrátil do práce aj keď s obmedzeniami, čo bolo pre mňa aj výhodou, nakoľko som neprichádzal o príjem a keďže som bol čerstvým oteckom, príjem bol potrebný. Všetky tieto udalosti, aj keď som si to neuvedomoval boli pre mňa extrémne psychicky náročné.: sťahovanie, úraz, narodenie dcéry, obmedzenia kôli COVID-u. Po niekoľkých mesiacoch sa už začala naplno prejavovať povaha mojej sestry. Odmerané povrchné správanie zo strany mojej sestry, urážky o neschopnosti, útoky na výchovu dcéry(aj napriek tomu že sama nemá deti) a vyvíjaný tlak na rodičov aby nás vyhodili z domu. Bohužiaľ takéto správanie bolo a je to, čo môže nadpriemerne inteligentného človeka zraziť na kolena. V práci to tiež nebolo optimálne, nakoľko úraz si vybral svoju daň vo forme postupnej deformácie chrbtice, čo viedlo opätovne k práceneschopnosti. A tou nastala moja „smrť“. Boli sme donútení odísť žiť do nájomného bytu a to aj napriek práceneschopnosti a potvrdenej úzkostno – depresívnemu syndrómu a vedomosti,  že to finančne nezvládneme, pretože môj príjem nepostačoval ani na nájom a manželka mala len čiastočný invalidný dôchodok.  Zatvorený medzi 4 stenami, hluk, práceneschopnosť a finančná neistota ma začali pomaličky ale isto ničiť. Moja názory, vyjadrenia, pocity, potreby a vyjadrenia lekárov boli len obyčajné nezmysli a cielene sa išlo za svojim. Vždy sa hľadali výhovorky a dôvody, ktorými by vyargumentovali svoje rozhodnutie. Rozhodnutia, ktoré smerovali len k jednému. Zlomiť ma a zraziť ma na kolená a dotlačiť na dno. Časom, keď sa už začali prejavovať úzkosti a depresie, som bol dotlačení navštevovať psychológov, nakoľko oni vedeli, že mám psychické problémy. Hlavným dôvodom bolo moje správanie, vyjadrovanie a myšlienky. Psychológov som vystriedal niekoľko, nakoľko každý z nich došiel k záveru, že nie je problém vo mne ale s najväčšou pravdepodobnosťou v mojej rodine. Tieto závery však boli neprijateľné a snažili sa za každú cenu dokázať, že problém je vo mne a spochybniť záver, že za vznikom mojej závislosti sú práve oni. Na druhej strane sebecká egoistická povaha mojej sestry, kde záver že ona nie je dokonalá bola neprijateľná. Tu som mal vždy na pamäti vyjadrenie mojej tety, keď sa vyjadrila.:“ Mňa nezaujímajú vyjadrenia psychológov, ja viem že patríš na psychiatriu a tam ťa aj dostaneme. Takže buď sa zmeníš tak ako my chceme alebo ťa tam dostaneme“. Tento výraz poukazoval myslím si že jasne, zreteľné a na všetko. Občas som mal pocit, že všetky vyjadrenia lekárov o tom, čo nemám robiť a čomu sa mám vyvarovať bolo úmyselné a cielene ako nástroj, čo všetko zvládnem alebo ako spôsob ma dostať do blázinca. Ale snažil som sa stým nejakým spôsobom vyrovnať a zvládať to no bolo to náročné. Žiť zo dna na deň, pričom človek rozmýšľal nad tým či ma zaplatiť nájom alebo pôžičku alebo nakúpiť stravu bolo náročné. Aj napriek tomu, že naše príjmy ledva postačovali na úhradu základných potrieb, neustále sme čelili šikane a urážkam o tom, aký sme neschopný, ako nevieme hospodáriť s peniazmi atd, aj napriek tomu že to nebolo možné pretože z 500 Eur zaplatiť 800 a ešte aby nám zostalo bolo nereálne. Akékoľvek moje rozhodnutie bolo neustále spochybňované a poukázané ako nezmyselné. Jediný racionálny spôsob podľa nich ako sa dostať z týchto problémov bolo pracovať. Pracovať  za akúkoľvek cenu. Aj za cenu ohrozenia života a zdravia. Dokonca som bol tlačený do rozhodnutí, aby som falšoval zdravotnú dokumentáciu, len aby som prešiel  lekárskou prehliadkou a dostal sa do práce. Ich snaha ma ovládať, kontrolovať a za každú cenu riadiť život však narážal na moju manželku, ktorá sa odmietala vzdať, stála stále po mojom boku a bojovala so mnou. Ich snaha nás rozdeliť vždy vyšla nazmar aj keď nás štvali proti sebe. Pravidelne sme museli čeliť vydieraniu a vyhrážkam sociálnou kuratelou, že nám zoberú deti, že mi sme žobráci lebo nemáme peniaze a oni majú a majú na najlepších právnikov, vydedením  a pod. a tak sme po rozhovore zo sociálnou pracovníčkou pristúpili k rozhodnutiu papierovo sa rozviesť. Po skončení práceneschopnosti  sa mi konečne podarilo sa zamestnať, no vzhľadom na priebeh práceneschopnosti  a následky úrazu sa mi nedarilo si udržať dlho zamestnanie a vždy to končilo práceneschopnosťou, čím sme sa dostavali do bludného kruhu dlhov. Jediné zamestnanie, ktoré bolo relevantne prijateľne vzhľadom na môj zdravotný stav bola práca taxikára. No aj toto zamestnanie malo svoje výhody a nevýhody. Medzi výhody patrila hlavne ta rozmanitosť zákazníkov, pričom boli medzi nimi aj psychológia a školský psychológovia, od ktorých som získaval obrovské množstvo informácii. Mal som tú česť spoznať aj bývalú školskú psychologičku, ktorá mi povedala jednu vetu od ktorej sa začalo odvíjať moje ďalšie ťaženie . Veta, ktorá je základom všetkého. „ VŠETKO SA DEJE PRE NIEČO A VŠETKO JE NÁSLEDKOM NIEČOHO“. Táto veta mi dala odpoveď na množstvo mojich otázok.  Na druhej strane to bolo zamestnanie z nízkym príjmom a obrovským množstvom hodín, čo na môj psychický stav malo dosť negatívny dopad. Celá finančná situácia ma dotlačila až k nutnosti vyhlásiť osobný bankrot a to aj napriek obrovským snahám sa tomu vyhnúť. A to aj z dôvodu, lebo od samého začiatku ma tlačili do osobného bankrotu a vedel som aké negatívne to bude mať.  Tým sa však vyriešili len záväzky voči spoločnostiam, no nie voči známym, ktorý nám pomáhali v ťažkej chvíli. Tento stav však mal aj iný následok a to Gemblérstvom. Stres a tlak, ktorému som čelil bol tak veľký že som ho ventiloval práve hraním. Niekoľkokrát som však prosil o pomoc no neúspešne. Práve naopak. Namiesto toho aby si moja rodina uvedomila, že gemblérstvo je výsledkom prostredia v ktorom žijem a hlavne stresu bolo naďalej spochybňované. Práve naopak. Neustále som čelil obvineniam, že stále hrajem ale uvedomiť si že  ma cielene a úmyselné dostali do prostredia a stavu, ktoré sú hlavnými spúšťačmi a základom recidívy si nepriznali.  4 roky snahy a prosieb o pomoc, ako aj snaha aby si moja mama uvedomila, že je pod vplyvom manipulácii, klamstiev a intríg ma úplne zničili až kým sme sa nerozhodli po tom všetkom odísť. Moja manželka a ja sme už boli z toho všetkého vyčerpaní, tak sme sa rozhodli počúvnuť rady, ktoré sme dostávali z každej strany a odsťahovať sa čo najďalej a hlavne do domu, nakoľko som už pochopil, že svoju mamu nikdy neochránim pred vypočítavým manipulovaním a vysvetľovať niečo človeku u ktorého sa už začínal prejavovať Štokholmský syndróm bolo náročné.  4 roky čakania, prosieb o pomoc končili ešte väčšími zdravotnými a psychickými problémami či už u mňa alebo manželky, nehovoriac o finančne zlej situácii do ktorej sme sa dostali, a to hlavne kôli ich túžbe ma zraziť na dno a donútiť ma spávať sa podľa nich. Presťahovanie bolo na jednej strane prospešné nielen pre deti ale hlavne pre mňa. Kľud, ticho, príroda. Všetko to čo som potreboval. Na jednej strane som sa ukľudnil a získal som to čo som potreboval, na druhej strane na sťahovanie si človek musel požičať, nakoľko som bol bez práce pár mesiacov .Ani to presťahovanie sa nezaobišlo bez problémov. Oneskorený nástup do práce, vybielený účet tesne pred Vianocami, nutnosť dať zošrotovať auto, narýchlo si zabezpečiť drevo na kúrenie nám spôsobovalo obrovské stresy, ale hlavne mne čo som začínal aj pociťovať na sebe, nakoľko za 4 roky sa toho nazbieralo začal som sa uzatvárať do seba a aj napriek liekom som postupne upadával do depresie. Tlačenie dlhov z minulosti v spojení so súčasnými problémami ma pomaličky ale isto ničili. Najťažšie pre mňa bolo chápať a vedieť, že skoro všetky problémy ale hlavne aj tie psychické tlaky by sa dali vyriešiť jedným úverom. No kôli „vynútenému“ osobnému bankrotu to možné nebolo a to ma ničilo. Celý tento stav je aj napriek odsťahovaniu zhoršovaný aj naďalej vyhrážkami. Aby si moja rodina aj napriek náznakom uvedomila, že ONI urobili a robia chyby a že ich rozhodnutia ničia nielen mňa ale má to negatívny dopad aj na moju manželku a deti je asi nemožné. Ešte ťažšie pre ma je pocit vedieť, že veľmi veľa veci, ktoré máte a viete, že ich budete potrebovať boli  sú založené v záložni a ani netuším, či ich dokážem vybrať. Stres ktorému človek čelil postupne prehlbovalo depresie ale hlavne vyhorenie, ktoré začalo pre rokmi došlo až do posledného štádia, čo sa začalo prejavovať aj na výkonoch v práci. Problémy s pamäťou, problémy sa zaučiť, pochybnosti o samom sebe, smútok, podráždenosť, chvíľkové stavy dezorientácie, problémy s bežnými činnosťami ako je napríklad umyť riad, umyť zuby, neskoré príchody do práce, neustála únava a vyčerpanie, znížené výkony v práci,  problémy so spánkom, zvyšujúce sa konflikty a hádky, bolesti hlavy ku ktorým sa začali postupne pridávať bolesti kĺbov a svalov sa stali realitou. Najviac som sa trápil myšlienkou, či ten tlak, ktorému čelím nespôsobí obrovskú  gemblérsku recidívu, nakoľko sa mi doposiaľ darilo stým bojovať. A tu nastáva ďalší problém, ktorý celý stav ešte zhoršoval bol strach o budúcnosť, straty zamestnania, neistota strechy nad hlavou. V aktuálnom zamestnaní nastávali situácie, ktoré celý ten stav ešte zhoršovali. Následky vyhorenia spôsobovali horšie zaúčanie, pomalšie reakcie, výpadky pamäte, čo malo za následok, že som bol terčom „ponižovania“ a poukazovania že som neschopný. Avšak aj poukazovanie na moje názory, ktorým nikto nerozumel. Typickým záverom po tom ako sa dozvedeli o nadpriemernej inteligencii bolo presne poukazovanie na moje názory a tým že tomu nikto nerozumel som sa stal terčom útokov a urážok. Bol som súdení bez akýchkoľvek vedomosti o mne. No musel som to tolerovať a trpieť najmä kôli potrebe príjmu a snahe zabezpečiť rodinu a to za akúkoľvek cenu. V mojom prípade to bol zdravý rozum. Snaha sa postarať o rodinu ma dostala až do stavu, keď síce moje deti mali otca, no mali ho len fyzicky ale nie úplné morálne a psychicky. Na druhej strane je zasa potreba a nutnosť liečby vyhorenia, čo by nás v prípade práceneschopnosti  zlomilo, nakoľko by sme to nezvládli. Snaha sa postaviť na nohy ale hlavne finančne ustáliť bolo náročné čo celý tento bludný kruh ešte zhoršovalo. Akékoľvek snahy získať úver, znížiť si mesačné výdavky, finančne sa stabilizovať a tým sa pripraviť aj na najhoršie bolo neustále marené, hlavne kôli vynútenému osobnému bankrotu.  Našťastie som mal a mám pri sebe manželku, ktorá aj napriek všetkému, čím si prešla a čomu spolu so mnou čelila stála pri mne a bojovala so mnou. No už aj ona to pomaličky prestavala či už fyzicky ale aj psychicky zvládať a začali úvahy o vzájomnom rozdelení . Všetky moje sny, túžby a ciele sa pomaličky vytratili. Svoj život som začal už len prežívať a nie žiť. Zostal už len smútok, plač a beznádej. Ešte viac ma v mojom vnútri trápilo to, že všetky tieto problémy boli spôsobené úmyselné a cielene. Ako vraví príslovie. Šťastie a zdravie si za peniaze nekúpiš. No v našom prípade to je presný opak. U nás ma šťastie presne stanovenú hodnotu. V súčasnej situácii stojím na križovatke, ktorá nude rozhodujúca. Všetky moje sny, ciele a túžby sa vytratili. Zostal už iba jeden a to zabezpečiť svojim deťom aspoň istotu strechy nad hlavou aj za cenu, že nebudú mať otca, nakoľko spôsob života do ktorého som bol dotlačený bude mať fatálne následky na moje zdravie a hlavne na to psychické. V zázraky neverím a nám dokáže pomôcť už len zázrak. Človek s vysokou inteligenciou a potenciálom skončí ako bezdomovec, gemblér a nula.

Na záver by som chcel povedať, že život s nadpriemernou inteligenciou nie je taký jednoduchý ako si väčšina ľudí myslí. A najhoršie je ak takého človeka nútite žiť, myslieť a správať sa obyčajne, pretože takéto konanie ho dostane len do problémov. V prípade detí, ktoré majú nadanie si treba uvedomiť, že ich netreba tlačiť, hlavne nie do extrémnych výkonov a najpodstatnejšie, netreba im stanovovať hranice v oblasti myslenia a rozhodovania. Vždy je potrebné sa s takými to deťmi rozprávať ako s rovnocennými aj keď sme rodičia a uvedomiť si, že to čomu nechápeme alebo nerozumieme nie vždy je nezmysel.

Taktiež by sme si všetci mali uvedomiť a zamyslieť sa nad pohľadom na závislých ľudí. Mnohokrát ich odsudzujeme za to aký sú, ale nikto z nás si neuvedomuje základnú a podstatnú vec. A to že závislosť, či už je to gemblérstvo, alkoholizmus alebo aj drogová závislosť je dôsledkom  psychického diskomfortu daného človeka ale aj traumatického zážitku. Preto netreba tých ľudí súdiť ale snažiť sa im pomôcť identifikovať pôvod problému. Liečenie je síce dobrá a potrebná vec, ale človek môže absolvovať aj desiatky liečení a nikdy sa z toho nedostane, pokiaľ bude čeliť spôsobu života, ktorý tu závislosť spôsobuje.

Vždy som pomoc rozdával, no teraz ju potrebujem ja. Na to, aby som mohol na svojom živote pracovať a dostať sa z týchto problémov potrebujeme hlavne znížiť psychické zaťaženie, kyore nám spôsobujú najmä financie. Preto ak by sa našiel niekto, resp. ak by nám vedel niekto vybaviť úver vo výške cca 5500 Eur s mesačnou splátkou do 100 eur boli by sme povďační. Zachránia sa tým 4 ľudské životy. Ak by sa niekto chcel porozprávať  alebo vysvetliť viac o nadpriemernej inteligencii alebo závislosti môže mi napísať na email.: rastislav.andrejko@gmail.com